Deň tretí – Macedónsko/Grécko

Ráno je ťažko vstať z pohodlnej postele. Ale to aj doma. Ráno nám na výlete spríjemňuje pesnička od Čavalenkyho. Nemusíte si ju púšťať, ale chlapci na ulici musá točiť peňáze… Sprcha a ideme na balkón. Výhľad je na strechu a kúsok dvora nejakého nešťastníka. Dávame si melón, ktorý je tak elegantne uložený v chladničke, až som ju pred odchodom radšej umyl. Ja som si zobral z mrazáka, zjedol som najmenej, ale aspoň omrzol mi jazyk.

Pri odchode z izby mi padol pohľad na televízor. Naša myšlienka pomoci Schneiderovcom tu bola nachystaná v značke televízora. TV Schneider na stene. Červená kontrolka. Dali sme výletu myšlienku. Tak to je dobré. A odchádzam z izby.

Peťo zaplatil. Posledný pohľad na Defendera. Nie. Nie je na predaj. A padáme. Dnes je najkratšia cesta pred nami. Prejdeme do Grécka. Do Únie. Budeme mať signál a budeme v bezpečí a všetci nám budú rozumieť. K autu nám doniesol ešte recepčný raňajky. Mali sme ich v cene ubytovania a bola to obrovská žemľa s mäsom a syrom. Ja som ju mal na raňajky, chalani na raňajky a aj na desiatu.

A hŕŕŕŕ sa kúpať do jazera. Dojranské jazero nás čaká. Previezli sme sa mestom. Kľud a pohoda. Poznáte to pracovný deň a vy máte kopec času. Ľudia tu neriešia. Ja som asi srdcom Macedónec. Nebolo tu moc čo pozerať. Pumpár nás skvelou angličtinou navigoval k suvenírom a vyrazili sme.

Poznáte ten pocit, keď spravíte niečo nie najlepšie? My sme zastavili pri jazere. Vystúpili. Prišli k betónovému brehu. Dole sa kúpal jeden chlap. Na deke sa opaľovali dvaja ľudia. Toto nie je to pravé orechové. Naskáčeme do auta a pokračujeme. Zbadali sme pláž. Takú malú s o vstupom cez odtrhnutú kovovú bránu.-Parkovalo tam asi 15 áut. Znova sme vyskákali, prezliekli sa a vbehli do vody. Mútna, kopec rias. Ale v Macedónsku sme sa museli okúpať.

Prítomní sa pozerali, my sme splnili účel a opäť sme sa prezliekli a šli ďalej. Ani nie kilometer začali pláže. Z cesty to vyzeralo ako úplne pekné letovisko. Zmätené pohľady okolo a smiech. Okúpať sa v bažine len pretože sme neznalí miestnych pomerov. Napriek tomu sme boli šťastní. Žiadny veľký prúser, všetko hrá ako má. Večer sa kúpeme v Egejskom mori. Hranice pred nami.

A prečo som väčšinu selfie fotiek som robil ja? Pretože Vlado hovorí:

"Juro nech spraví fotku, má najväčšie rozpätie krídel."

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *