Deň štvrtý – Olympus Mytikas

Každé ráno, keď sme mali pred sebou ťažký deň sme vstávali skoro. Tak aj dnes sme nezostali nič dlžní svojej povesti a boli sme na raňajkách do desiatej. Majiteľ bol milý. Aby som nezabudol, pri zajednávaní ubytovania sme si poslali požiadavku, že chceme bicykle. Po príchode som sa ho na ne spýtal. Odpovedal mi milo.

„Mám len dva. Jeden je pokazený a druhý neviem kde je.“

Tak fungujú všetci Gréci. Keď niekoho potrebuješ, je buď pokazený alebo ho nenájdeš. Archimedes, Aristoteles, Platón, Perikles sa musia v hrobe otáčať ako ventilátor. Nevadí, ideme ďalej. Cieľ je dedinka pod Olympom. Tam by sme sa chceli dostať. Dnes je deň D. Sadáme do auta. Ešte raz vyskakujem a hovorím chalanom, že idem kúpiť vodu na cestu. Zatiaľ sa nám podpísala majiteľova žena.

Bez vody nedokážem fungovať. Vytrepem sa dverami s deviatimi litrovkami chladenej vody, hádžem ich do pivnice a valíme. O chvíľu sa pred nami ukazuje celý Olympský masív. Prvý krát zoznamujeme kačko s riadnymi kopcami.

Chceli sme natankovať a na pumpe sme našli akurát bordel s hadicami. Dialóg bol jednoduchý. Takýto:

Pumpárka:      „Hello. What?“

My:                      „Benzín.“

Pumpárka:      „NO.“

My:                      „Bye.“

Našťastie mal ešte pumpu nad Fotinou Lazarus. Síce nám nevrátil kartu od účtu, ale benzín mal. Dali sme plnú a frčali ďalej. Trochu sme pomenili plán a skúsime násť cestu k Christakis refuge. Je to posledná útulňa pred výstupom na Olymp zo strany, z ktorej ideme, o ktorej sme sa rozprávali tak pred mesiacom, kedy sme len tak načtrli, že ak by sme vyšli, tak by bola paráda, keďže moc necestujeme a ani nechodíme. Je vo výške 2450 metrov nad morom. A diali sa veci….

Prvý krát auto prestalo ťahať. Úplne zastavilo a ja som ho dal krížom cez cestu. Za nami sa hrnul nejaký džíp. Vlado pohotovo vyskočil z auta začal popiskovať a k tomu gestami ukazovať nech nás obchádza z druhej strany ako sa snažil. Keď šiel tesne pri ňom, Vlado zakričal :

 „Kafé tajm!“

Vraj aby si nemyslel, že nám to nejde. To bolo prvý krát pred novým vysnívaným cieľom. Pred novým cieľom. Christakis refuge. Potlačili ma asi 15 metrov, na malú rovinku. Odtiaľ sme videli, kadiaľ a kam sa asi cesta kľukatí. Podľa GPS sme mali pred sebou niečo viac ako 15 km.

Prvé stovky metrov som šoféroval, chalani tlačili. Ale každé kilo dole dobré. Vlado najľahší, tak sme sa vymenili. A už som zrazu tlačil aj ja. Nielen cesta bola zlá a strmá. Sem tam sme museli zastaviť kvôli stádu kráv. Ja ako budúci farmár som ich rozohnal a šli sme ďalej. Tlačili sme a kúsok sa zviezli a zas a znova. Viackrát sme to chceli vzdať. Vlado cez okno, držiac volant hovoril :

„To je Bytčica!“

Nieže by sme tlačili auto do kopca. Ani by sme si to asi nevšimli fakt nie.

Stretli sme motorkára, ktorý sa na nás smial a vravel, že nás videl tlačiť  Kačko. Vraj tam ľudia chodia na terénnych autách. Pokecali sme, podpísal sa. Najviac ma potešilo, že útulňa je kúsok a od nej je to asi hodina cesty na Olymp. ( Pri tejto informácii som videl ako Vladovi šklbe okom)

Záverečné metre k Christakis refuge šlo Kačko ako lunochod. Po veľkých skalách pekne hore a dole a pružilo si a pohľad to bol pekný. Len sme boli unavení. Vlado zaparkoval a pustil Asfalt tango.

Paráda. Podali sme si ruky a hneď hovorím, obliekajme sa, skúsime kúsok vyjsť. Keďže sme boli maximálne pripravení na vysokohorskú turistiku, vytiahli sme teplákové súpravy a jedlo. Improvizovanú energetickú, rýdzo slovenskú bombu. Tuc a Majku. Bolo to hnusné, ale pohoda. Energiu treba. Vyrážame.  Peťovi vravím, že Olymp je ten prvý kopec pred nami. On sa strašne bojí výšok a tak sme museli takticky. Každý kopec, čo bol bližšie k nám bol Olymp. Najskôr jeden, potom druhý, potom tretí.

Nakoniec Peťo hovorí:

„Chalani podľa GPS sa od Olympu vzďaľujeme.“

A vtedy sme sa nasmerovali priamo na hrebeň, ktorý smeroval k Olympus Mytikas. Pohľad to bol závratný. Chrbát kopca bol useknutý do prudkej niekoľko sto metrovej priepasti. Vyšli sme do výšky asi 2850 metrov. Taký predvrchol, z ktorého šiel chodník dole a následne hore smerom k Olympu. Peťo dosiahol svoj Olymp tu. Výška nielen nadmorská, ale aj medzi tými zrázmi ho donútila sa prekonať už pri výstupe sem. Ja s Vladom sme sa rozhodli ísť pozrieť kúsok, či sa bude dať vyliezť.

Na horách musia platiť dohody. Vždy. Naša prvá dohoda bola, jednoduchá. Ak prídeme k horolezeckým borhákom, keďže nemáme výstroj a sme tam v botaskách otočíme sa a ideme naspäť. Vrátime sa v poriadku. S týmito slovami sme opustili Peťa a vyrazili. Najskôr prudko dole, potom prudko hore. Tešili sme sa, že ešte kúsok a sme na Olympe. Dorazili sme k strmej stene a na nej horolezecký borhák. Dohody musia platiť. Tak sme zvrtli fotku a šli ďalej.

Hlava trochu bolí a trochu nás sem tam zamotá. Spali sme pri mori a teraz sme skoro v 2900 metroch nad morom. Pocit, že sme pár metrov od vrcholu je skvelý. Ale hory klamú a dohody sa menia. Nebol to úplný vrchol, ale len prvý z troch hlavných štítov. Mali sme toho dosť. Bez jedla, bez výstroje. Len chuť vyjsť na božský kopec nás poháňala. A tak sme to riskli a šli. Vyliezli sme všetky tri kopce. Až k Vlajkám. Pred finálnym kopcom boli v skale našróbované tabuľky ľudí, ktorým sa stal Olympus Mytikas osudným. Bol to varovný prst aj pre nás. Risk bol však teraz zisk.

 

Nádherný výhľad na všetky strany aj keď sa už formovali v diaľke mraky. Otočil som sa a Vlado držal v ruke maďarskú vlajku. Zdvihol ju zo zeme a zastrčil medzi ostatné. Takto sa to má. O tomto sú hory. O pomoci a vzájomnosti. Nečudujeme sa Zeusovi, že si vybral takéto miesto ako svoj domov.

Ešte chvíľu. Popozerať, pochodiť, pofotiť. Užiť si ten pocit. A pôjdeme dole. Máme toho dnes dosť. Mraky sa začínajú dvíhať a vietor silnie. Vraciame sa k Peťovi. Dohody musia platiť…

 

 

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *