Na kačku 2018 – Afrika

Streda, 8. 8. 2018
 
BYTČA – SALZBURG
562 km (5h8´)
Hneď prvý deň naznačí, že tento rok bude veľmi náročný. V číslach – priemerný počet kilometrov na jeden deň minuloročnej balkánskej edície bol nižší ako prvý deň, ktorý nebude ani polovičným dňom. Z Bytče totiž vyrážame až po Jurovej šichte, teda o pol piatej poobede. Očakávame približne 6,5 až 7 hodín cesty cez Slovensko a Rakúsko. Celú cestu ideme po diaľnici.
Bytča, SVK, štart: 16:30
Bratislava, okolo 18:30
Viedeň, AUT, mesto s najlepšími podmienkami pre život na svete, 1,8-mil. obyvateľov, do hlavného mesta Rakúska by sme mali doraziť okolo 19:30
Sankt Polten, 9. najväčšie rakúske mesto, hlavné mesto Dolného Rakúska
Linz, 3. naj rakúske mesto, 200-tisíc obyvateľov
Salzburg, 4. naj rakúske mesto, Mozartovo mesto, jedno z najnavštevovanejších miest v Rakúsku aj vďaka jazerám v okolí
Štvrtok, 9. 8. 
 
SALZBURG – GRENOBLE
910 km (9h51´)
Až tri razy denná dávka presiahne hranicu 900 km. Časovo by mal byť tento deň najdlhší, hoci počet kilometrov bude ešte dva dni dlhší. Očakávame až 11-12 hodín v aute. V tento deň navštívime najvyšší počet krajín – Rakúsko, Nemecko, Lichtenštajnsko, Švajčiarsko a Francúzsko. Motor a brzdy prežijú testovanie v Alpách. Prežijú… Prežijú?
Salzburg
Chiemsee, GER, 3. najväčšie jazero v Nemecku, Chiemské jazero, približne trojnásobok Liptovskej mary, leží na hraniciach so Švajčiarskom a Rakúskom, jazero pomaly zaniká. max. hĺbka 73 m
Mníchov, 3. naj mesto v Nemecku, 1,3-mil. obyv., čiže ako Praha, centrum Bavorska 
Bodensee, Bodamské jazero, najväčšie jazero v Nemecku, zasahuje do Švajčiarska aj Rakúska, 536 km2, takmer 20-násobok Liptovskej mary 
Lichtenštajnsko, mikroštát s 35000 obyvateľmi, rozloha 160 km2, teda ani nie tri pätiny okresu Bytča, najvyšší vrch Grauspitz je vysoký až 2599 m, počet obyvateľov približne rovnaký ako na Gibraltare
Zurich, SUI, (okolo), naj švajčiarske mesto, približne 400 000 obyv.
Bern, hlavné mesto Švajčiarska, až 4. naj mesto, 140-tis. obyv.
Lausanne (okolo), 5. naj mesto, približne ako Bern
Ženeva, 2. naj mesto, necelých 200-tis. obyv., Ženevské jazero je 2. naj v Strednej Európe po Balatone a pred Bodensee, 580 km2
Annecy, FRA, vysoko položené 50-tisícové mesto, partnerským mestom je Liptovský Mikuláš, 
Chambéry, 60-tisícové mesto
Grenoble, 160 000 obyv., v roku 1968 – 10. ZOH 
Piatok, 10. 8.
 
GRENOBLE – VALENCIA
972 km (9h8´)
A je to tu. Po 910-kilometrovom maratóne prichádza najdlhšia trasa – bez 28 kilometrov tisícka. V tento deň ideme len cez dve krajiny, no cez dve najväčšie v Európe, ak nepočítame bývalý Sovietsky zväz (Ukrajina a Rusko sú väčšie). Prechádzame východom, stredovýchodom a juhom Francúzska, pokračujeme východom Španielska. Káčko spozná okrajovo aj druhé veľhory – Pyreneje. V aute by sme mali stráviť 11 hodín.
Grenoble
Valence, vyše 60-tisíc obyvateľov, Sagan tu vyhral 13. etapu Tour de France 2018, my sme tu strávili tri noci počas ME 2016
Nimes, 145-tisícové mesto
Montpellier, 9. naj mesto Francúzska, 245-tisíc obyvateľov, blížime sa k moru….z tohto mesta je Rémi Gaillard, partnerským mestom je Barcelona…
Béziers, 75 000 obyv.
Narbonne, park s divou zverou (80 000ha), 50-tisícové mesto, 
Perpignan, 120-tis. obyv., pomaly sa na juhu Francúzska blížime k Španielsku
Figueres, SPA, prvé väčšie mesto na území Španielska, 45 000 obyvateľov
Girona, 100-tisícové mesto, partnerským mestom je nedávno navštívený Perpignan
Barcelona, 1,6 mil. obyv., v aglomerácii až 3 milióny, hlavné mesto Katalánska, 2. naj mesto v Španielsku, 1992 LOH, 5-násobný víťaz Ligy majstrov FC Barcelona, 10. najväčšie mesto Európskej Únie
Tarragona, 130 000 obyv., v aglomerácii takmer pol mil. obyv.
Valencia, vyše 800-tisíc obyv., 3. naj mesto v Španielsku, najväčší prístav v Stredozemnom mori, 5. najväčší prístav v Európe
Sobota, 11. 8. 
VALENCIA – TREVÉLEZ
592 km (8h50´) 
Jedna z kratších „etáp“, no napriek tomu jedna z tých náročnejších. Odhadom okolo 11 hodín. Od pobrežia stredozemného mora sa postupne dostaneme do vnútrozemia a otestujeme výkon našej kačky v pohorí Sierra Nevada, obzvlášť na najvyššie položenej ceste v Európe, ktorá sa nachádza takmer o pol kilometra vyššie ako Mytikas, najvyšší bod masívu Olymp. Počas 12 dní Na Káčku 2018 iba 2 dni neprekročíme hranice štátov. Toto bude jeden z nich.
Valencia
Murcia, 450 000 obyv., 7. naj mesto v Španielsku, pochádza stadiaľto cyklista Alejandro Valverde
Granada, Andalúzia, štvrťmiliónové mesto, známy palác Alhambra,
Sierra Nevada
Pico del Veleta, najvyššie položená cesta v Európe, na vrchole sa nachádza najjužnejší ľadovec Európy
Trevélez, miesto, odkiaľ vedie turistický chodník na Mulhacén
Nedeľa, 12. 8. 
Výstup na Mulhacén
11 hodín
Výstup na najvyšší vrch Španielska, 3479 m, prvý výstup v roku 1500, najvyššia nealpská hora kontinentálnej Európy
Pondelok, 13. 8. 
TREVÉLEZ – GIBRALTAR
286 km (3h43´)
GIBRALTAR – AFRIKA – GIBRALTAR
??? km (??h??´)
Po výstupe na Mulhacén nás čaká top cieľ našej výpravy. Gibraltar a Afrika. V aute strávime najnižší čas, niečo cez 4 hodiny. Káčko bude druhý raz na trajekte, svoju premiéru zažilo cez Kotorský záliv v Čiernej Hore. Tentokrát to bude interkontinentálny presun.
Trevélez
Malaga, 570-tisícové sídlo Andalúzie, turistické centrum, 6. naj mesto Španielska
Marbella, 140 000 obyv., pomaly sa lúčime s Andalúziou
Gibraltar, GIB, 30-tisícová mikroštát, iba 6,5 km2, Gibraltar je britský – kým tu budú žiť opice, vznikol v roku 1713, necelý mesiac po Jánošíkovej smrti. :-), ekonomika je založená najmä na turistike, ročne ju navštívi vyše 7 mil. turistov, v rokoch 1967 a 2002 sa konali dve neúspešné referendá o pripojení Gibraltaru k Španielsku
Utorok, 14. 8.
GIBRALTAR – LISABON
657 km (6h31´)
Nasleduje jeden z tých jednoduchších dní, zažijeme krásy južného Portugalska, nocujeme v jeho hlavnom meste. V aute by sme nemali stráviť viac ako 8 hodín.
Gibraltar
Jerez, SPA, 215-tisícové mesto
Sevilla, viac ako 700 000 obyvateľov, 4. naj mesto v Španielsku
Huelva, mesto v Cádizskom zálive, 150 000 obyv.
Algarve, POR, jedna z najkrajších častí Európy, najjužnejší región Portugalska, hlavné mesto Algarve je Faro, región má cca. 450-tis. obyv.
Lisabon, hlavné aj najväčšie mesto Portugalska, pol milióna obyvateľov, pochádza odtiaľto José Manuel Barroso, bývalý predseda Európskej komisie, ale aj futbalista Luis Figo
Streda, 15. 8.
LISABON – MADRID
625 km (5h46´)
Malo by ísť o časovo najmenej náročnú cestu, ktorá spája dve hlavné mestá. Od Atlantiku sa presúvame do centra Pyrenejského polostrova. Mali by sme to dať za 7 hodín čistého času jazdy.
Lisabon
Évora, 60-tisícové mesto ležiace približne v polovici medzi Atlantikom a hranicami so Španielskom
Badajoz, SPA, viac ako 150 000 obyvateľov, pohraničné mesto
Merida, cca. 55 000 obyvateľov, pútnické miesto Santiago de Compostella
Madrid, hlavné mesto Španielska, 3,2-mil. obyv., tak trochu historický moment pre Káčko, ktoré nikdy cez väčšie mesto nešlo a ktovie, či to dokážeme prekonať (…), po Brexite druhé najväčšie mesto Európskej únie, finančné a ekonomické centrum Pyrenejského polostrova, sídli tu futbalový Real Madrid, rekordér v počte víťazstiev najprestížnejšej futbalovej súťaže na svete – 12.
Štvrtok, 16. 8.
MADRID – CARCASSONNE
787 km (9h12´)
Späť do reality. Po dvoch najjednoduchších dňoch prichádza časovo jeden z „top“ dní. Presúvame sa na sever Španielska, do Andorry a do južného Francúzska.
Madrid
Guadalajara, 85-tisíc obyvateľov, partnerské mesto Nitry
Zaragoza, 670-tisícové mesto, 5. naj mesto v Španielsku, v Zaragoze dovŕšime unikátnu zbierku geograficko-demografických skalpov – Káčko ide cez 8 najväčších miest Pyrenejského polostrova
Lleida, 140 000 obyv.
Andorra, AND, 436 km2, necelých 80-tisíc obyvateľov, čiže 2,5-krát viac ako v Gibraltare, no rozlohou je Andorra až 67-krát väčšia, žije tu iba 49 % Andorčanov, štvrtina obyvateľstva sú Španieli, necelých 15 % Portugalčania, 4 % Francúzi, opúšťame Pyrenejský polostrov
Carcassonne, FRA, krásne historické mesto s veľkým hradom uprostred mesta, takmer 50 000 obyv., blížime sa k ceste, po ktorej sme išli na Gibraltar
Piatok, 17. 8.
CARCASSONNE – CHAMONIX/MONT-BLANC
806 km (7h53´)
Druhý deň, kedy neprekročíme štátnu hranicu. Z juhu Francúzska sa presunieme cez Millauský viadukt, teda cez najvyšší most na svete do stredu Francúzska a na jeho východ pod Mt. Blanc. V aute by sme mali byť zhruba 9-10 hodín.
Carcassone
Narbonne, časť cesty, kadiaľ sme už išli
Béziers, časť cesty, kadiaľ sme už išli
Millauský viadukt, od 2004 najvyšší most na svete, v najvyššom bode má 343 m, pod neho by sa zmestila Eiffelova veža, 7 pilierov, dĺžka 2460 m
Clermont-Ferrand, 140-tis. obyv., v blízkosti sa nachádza mesto Romagnat, partnerské mesto Bytče
Lyon, polmiliónové 3. naj francúzske mesto, aglomerácia je druhá naj vo Francúzsku, partnerské mesto: Košice
Chamonix/Mont-Blanc, 9-tisícové mestečko pod najvyšším vrchom EÚ, 5 mil. návštevníkov ročne, konali sa tu 1. zimné olympijské hry v roku 1924
Sobota, 18. 8.
CHAMONIX/MONT-BLANC – RIVA DEL GARDA
534 km (7h47´)
Väčšinu dňa strávime v Alpách a blízkom okolí, v Káčku by sme mali opäť stráviť približne 9-10 hodín. Po rozlúčke s najvyšším vrchom EÚ sa vyberieme k Matterhornu a následne sa pokocháme dvoma najväčšími jazerami v Taliansku.
Chamonix/Mont-Blanc
Sion, SUI, 35-tisíc obyv.,
Zermatt, 6-tisícová dedinka je zaradená na trať kvôli svojej horolezeckej povesti, stadiaľto sa najčastejšie fotí legendárny Matterhorn
Lago di Maggiore, ITA, 2. najväčšie jazero v Taliansku
Miláno, 1,4 mil. obyvateľov, 2. naj v Taliansku, 12. najväčšie mesto EÚ, ekonomické centrum talianska, aglomerácia má až 7,5 mil.,
Monza, mesto hneď pri Miláne s vyše 120-tis. obyv., známe okruhom F1,
Bergamo, 120 000 obyv. mesto známe volejbalom, ale aj futbalom
Brescia, 200 000 obyv., nachádza sa tu 5 konzulátov (Albánsko, Malta, Rumunsko, Moldavsko a Ghana)
Lago di Garda, Gardské jazero, 370 km2, 14 Liptovských már, naj talianske jazero, nachádza sa vo všetkých publikáciách o najkrajších jazerách Európy, naj hĺbka až 346 m
Riva del Garda, 17-tisícové mesto na severe Lago di Garda
Nedeľa, 19. 8.
RIVA DEL GARDA – BYTČA
959 km (9h14´), 
Posledný deň bude jedným z najnáročnejších. Z talianskych Álp sa presunieme do rakúskych Álp a v Salzburgu sa vrátime na cestu, po ktorej sme vyrazili do Afriky.
Riva del Garda
Trento, 120 000 obyvateľov
Bolzano, vyše 100 000 obyvateľov
Innsbruck, 5. naj mesto Rakúska, 130 000 obyv., jedno z mále miest na svete, kde boli olympijské hry až dva razy (1964 a 1972)
Salzburg, odtiaľto sa dostávame na cestu, ktorou sme Na Káčku 2018 začínali.
Viedeň 
Bratislava 
Bytča

Deň štvrtý – Olympus Mytikas

Každé ráno, keď sme mali pred sebou ťažký deň sme vstávali skoro. Tak aj dnes sme nezostali nič dlžní svojej povesti a boli sme na raňajkách do desiatej. Majiteľ bol milý. Aby som nezabudol, pri zajednávaní ubytovania sme si poslali požiadavku, že chceme bicykle. Po príchode som sa ho na ne spýtal. Odpovedal mi milo.

„Mám len dva. Jeden je pokazený a druhý neviem kde je.“

Tak fungujú všetci Gréci. Keď niekoho potrebuješ, je buď pokazený alebo ho nenájdeš. Archimedes, Aristoteles, Platón, Perikles sa musia v hrobe otáčať ako ventilátor. Nevadí, ideme ďalej. Cieľ je dedinka pod Olympom. Tam by sme sa chceli dostať. Dnes je deň D. Sadáme do auta. Ešte raz vyskakujem a hovorím chalanom, že idem kúpiť vodu na cestu. Zatiaľ sa nám podpísala majiteľova žena.

Bez vody nedokážem fungovať. Vytrepem sa dverami s deviatimi litrovkami chladenej vody, hádžem ich do pivnice a valíme. O chvíľu sa pred nami ukazuje celý Olympský masív. Prvý krát zoznamujeme kačko s riadnymi kopcami.

Chceli sme natankovať a na pumpe sme našli akurát bordel s hadicami. Dialóg bol jednoduchý. Takýto:

Pumpárka:      „Hello. What?“

My:                      „Benzín.“

Pumpárka:      „NO.“

My:                      „Bye.“

Našťastie mal ešte pumpu nad Fotinou Lazarus. Síce nám nevrátil kartu od účtu, ale benzín mal. Dali sme plnú a frčali ďalej. Trochu sme pomenili plán a skúsime násť cestu k Christakis refuge. Je to posledná útulňa pred výstupom na Olymp zo strany, z ktorej ideme, o ktorej sme sa rozprávali tak pred mesiacom, kedy sme len tak načtrli, že ak by sme vyšli, tak by bola paráda, keďže moc necestujeme a ani nechodíme. Je vo výške 2450 metrov nad morom. A diali sa veci….

Prvý krát auto prestalo ťahať. Úplne zastavilo a ja som ho dal krížom cez cestu. Za nami sa hrnul nejaký džíp. Vlado pohotovo vyskočil z auta začal popiskovať a k tomu gestami ukazovať nech nás obchádza z druhej strany ako sa snažil. Keď šiel tesne pri ňom, Vlado zakričal :

 „Kafé tajm!“

Vraj aby si nemyslel, že nám to nejde. To bolo prvý krát pred novým vysnívaným cieľom. Pred novým cieľom. Christakis refuge. Potlačili ma asi 15 metrov, na malú rovinku. Odtiaľ sme videli, kadiaľ a kam sa asi cesta kľukatí. Podľa GPS sme mali pred sebou niečo viac ako 15 km.

Prvé stovky metrov som šoféroval, chalani tlačili. Ale každé kilo dole dobré. Vlado najľahší, tak sme sa vymenili. A už som zrazu tlačil aj ja. Nielen cesta bola zlá a strmá. Sem tam sme museli zastaviť kvôli stádu kráv. Ja ako budúci farmár som ich rozohnal a šli sme ďalej. Tlačili sme a kúsok sa zviezli a zas a znova. Viackrát sme to chceli vzdať. Vlado cez okno, držiac volant hovoril :

„To je Bytčica!“

Nieže by sme tlačili auto do kopca. Ani by sme si to asi nevšimli fakt nie.

Stretli sme motorkára, ktorý sa na nás smial a vravel, že nás videl tlačiť  Kačko. Vraj tam ľudia chodia na terénnych autách. Pokecali sme, podpísal sa. Najviac ma potešilo, že útulňa je kúsok a od nej je to asi hodina cesty na Olymp. ( Pri tejto informácii som videl ako Vladovi šklbe okom)

Záverečné metre k Christakis refuge šlo Kačko ako lunochod. Po veľkých skalách pekne hore a dole a pružilo si a pohľad to bol pekný. Len sme boli unavení. Vlado zaparkoval a pustil Asfalt tango.

Paráda. Podali sme si ruky a hneď hovorím, obliekajme sa, skúsime kúsok vyjsť. Keďže sme boli maximálne pripravení na vysokohorskú turistiku, vytiahli sme teplákové súpravy a jedlo. Improvizovanú energetickú, rýdzo slovenskú bombu. Tuc a Majku. Bolo to hnusné, ale pohoda. Energiu treba. Vyrážame.  Peťovi vravím, že Olymp je ten prvý kopec pred nami. On sa strašne bojí výšok a tak sme museli takticky. Každý kopec, čo bol bližšie k nám bol Olymp. Najskôr jeden, potom druhý, potom tretí.

Nakoniec Peťo hovorí:

„Chalani podľa GPS sa od Olympu vzďaľujeme.“

A vtedy sme sa nasmerovali priamo na hrebeň, ktorý smeroval k Olympus Mytikas. Pohľad to bol závratný. Chrbát kopca bol useknutý do prudkej niekoľko sto metrovej priepasti. Vyšli sme do výšky asi 2850 metrov. Taký predvrchol, z ktorého šiel chodník dole a následne hore smerom k Olympu. Peťo dosiahol svoj Olymp tu. Výška nielen nadmorská, ale aj medzi tými zrázmi ho donútila sa prekonať už pri výstupe sem. Ja s Vladom sme sa rozhodli ísť pozrieť kúsok, či sa bude dať vyliezť.

Na horách musia platiť dohody. Vždy. Naša prvá dohoda bola, jednoduchá. Ak prídeme k horolezeckým borhákom, keďže nemáme výstroj a sme tam v botaskách otočíme sa a ideme naspäť. Vrátime sa v poriadku. S týmito slovami sme opustili Peťa a vyrazili. Najskôr prudko dole, potom prudko hore. Tešili sme sa, že ešte kúsok a sme na Olympe. Dorazili sme k strmej stene a na nej horolezecký borhák. Dohody musia platiť. Tak sme zvrtli fotku a šli ďalej.

Hlava trochu bolí a trochu nás sem tam zamotá. Spali sme pri mori a teraz sme skoro v 2900 metroch nad morom. Pocit, že sme pár metrov od vrcholu je skvelý. Ale hory klamú a dohody sa menia. Nebol to úplný vrchol, ale len prvý z troch hlavných štítov. Mali sme toho dosť. Bez jedla, bez výstroje. Len chuť vyjsť na božský kopec nás poháňala. A tak sme to riskli a šli. Vyliezli sme všetky tri kopce. Až k Vlajkám. Pred finálnym kopcom boli v skale našróbované tabuľky ľudí, ktorým sa stal Olympus Mytikas osudným. Bol to varovný prst aj pre nás. Risk bol však teraz zisk.

 

Nádherný výhľad na všetky strany aj keď sa už formovali v diaľke mraky. Otočil som sa a Vlado držal v ruke maďarskú vlajku. Zdvihol ju zo zeme a zastrčil medzi ostatné. Takto sa to má. O tomto sú hory. O pomoci a vzájomnosti. Nečudujeme sa Zeusovi, že si vybral takéto miesto ako svoj domov.

Ešte chvíľu. Popozerať, pochodiť, pofotiť. Užiť si ten pocit. A pôjdeme dole. Máme toho dnes dosť. Mraky sa začínajú dvíhať a vietor silnie. Vraciame sa k Peťovi. Dohody musia platiť…

 

 

 

 

 

Noc tretia – Grécko

Po prechode každými hranicami sme si dali vždy selfie so značkou. Značkou krajiny, predpísanými rýchlosťami a mali sme z toho radosť. Grécko je však iné. Je ako dievča, ktoré si vysnívaš. Je dokonalé a nemá chyby. Nemusíš sa snažiť, ona vie a spraví. V predstavách to tak je. Ale skutočnosť je iná. Ako Grécko. Nemá ani úvodnú tabuľu. Nikto Vám nerozumie. A ani nechce. Je lenivé. Ale má more a Olymp.

Šli sme pozrieť Solún. Doprava bola chaotická. Pravidlá sú asi ako nechcem citovať jedného z nás, takéto :

„Kto je väčší ***** ide.“

Ani sme nezastavili. Boli sme radi, že sme preč. Ako môže táto krajina, ktorá dala toľko svetu, byť takáto? Po slovensky tam nikto nerozpráva. Po anglicky málokto. Nemá Vás rada a obchody otvárajú o ôsmej. Všade nevkusný mramor a kód na wifi má minimálne 10 znakov. Ale má more a Olymp.

Ubytovali sme sa v hoteli Kochili, v dedinke Korinos. Majiteľ používa systém, ktorý nikdy nevyjde z módy. Papier. Na ňom zoznam izieb. Farebne. Hneď vedel, že sme na 3 poschodí. Výhľad na more a susednú reštauráciu. Bolo jedno kde ste sedeli. Pivo stálo 3 eurá a večera nás nezaujíma. Spravíme si balkónové fazule. Mali sme varič a „ešus“.

Prvý krát som sa kúpal v mori. 50 metrov voda po pás. Kde sú žraloky? Medúzy? Ježkovia? Asi v inom mori. Tu je len kopec piesku, teplá voda, pár turistov, lehátka a my. Dali sme si pivo a ďalšie. Ako dovolenkári. Hlad nás donútil sa vrátiť a spraviť si jesť. Na balkóne sme opreli stôl o zábradlie aby nás nikto nevidel.

Asi dvadsať minút miešam fazule a pozerám ako sa oproti dole v reštaurácii rozbieha zábava poľských dôchodcov. Vladovi hovorím, nech pomieša večeru a ja si dám sprchu. 5 minút a jedlo hotové. Peťo ma obíde vo dverách na balkón. S telefónom v ruke. On si tých poliakov musí odfotiť. My len konštatujeme, že tak chcem žiť v starobe. Naplno, tanečky a zrazu šupa. Peťo dal kopačku do stola a fazuľa sa rozbila po balkóne. Len som pohotovo vypol varič a smiali sme sa. Po 10 minútach hovorím:

„To nevadí, šak berieš večeru.“

A dali sme si dole v reštike cestoviny a pivo. Na Peťov účet.  Pív sme mali menej ako viac, ale dobre bolo. Vrátili sme sa do hotela a chceli sme sa kúpať v bazéne. Majiteľ nám to nedovolil, vraj „kemikls klór“.

A tak sme to zabalili. Zajtra nás čaká dlhý a únavný deň.  Od tejto krajiny som čakal hlavne more a Olymp. Teraz už len Olymp.

Grécko je ako dievča. Dievča, nebuď ako Grécko.

„Vďaka.“

 

Deň tretí – Macedónsko/Grécko

Ráno je ťažko vstať z pohodlnej postele. Ale to aj doma. Ráno nám na výlete spríjemňuje pesnička od Čavalenkyho. Nemusíte si ju púšťať, ale chlapci na ulici musá točiť peňáze… Sprcha a ideme na balkón. Výhľad je na strechu a kúsok dvora nejakého nešťastníka. Dávame si melón, ktorý je tak elegantne uložený v chladničke, až som ju pred odchodom radšej umyl. Ja som si zobral z mrazáka, zjedol som najmenej, ale aspoň omrzol mi jazyk.

Pri odchode z izby mi padol pohľad na televízor. Naša myšlienka pomoci Schneiderovcom tu bola nachystaná v značke televízora. TV Schneider na stene. Červená kontrolka. Dali sme výletu myšlienku. Tak to je dobré. A odchádzam z izby.

Peťo zaplatil. Posledný pohľad na Defendera. Nie. Nie je na predaj. A padáme. Dnes je najkratšia cesta pred nami. Prejdeme do Grécka. Do Únie. Budeme mať signál a budeme v bezpečí a všetci nám budú rozumieť. K autu nám doniesol ešte recepčný raňajky. Mali sme ich v cene ubytovania a bola to obrovská žemľa s mäsom a syrom. Ja som ju mal na raňajky, chalani na raňajky a aj na desiatu.

A hŕŕŕŕ sa kúpať do jazera. Dojranské jazero nás čaká. Previezli sme sa mestom. Kľud a pohoda. Poznáte to pracovný deň a vy máte kopec času. Ľudia tu neriešia. Ja som asi srdcom Macedónec. Nebolo tu moc čo pozerať. Pumpár nás skvelou angličtinou navigoval k suvenírom a vyrazili sme.

Poznáte ten pocit, keď spravíte niečo nie najlepšie? My sme zastavili pri jazere. Vystúpili. Prišli k betónovému brehu. Dole sa kúpal jeden chlap. Na deke sa opaľovali dvaja ľudia. Toto nie je to pravé orechové. Naskáčeme do auta a pokračujeme. Zbadali sme pláž. Takú malú s o vstupom cez odtrhnutú kovovú bránu.-Parkovalo tam asi 15 áut. Znova sme vyskákali, prezliekli sa a vbehli do vody. Mútna, kopec rias. Ale v Macedónsku sme sa museli okúpať.

Prítomní sa pozerali, my sme splnili účel a opäť sme sa prezliekli a šli ďalej. Ani nie kilometer začali pláže. Z cesty to vyzeralo ako úplne pekné letovisko. Zmätené pohľady okolo a smiech. Okúpať sa v bažine len pretože sme neznalí miestnych pomerov. Napriek tomu sme boli šťastní. Žiadny veľký prúser, všetko hrá ako má. Večer sa kúpeme v Egejskom mori. Hranice pred nami.

A prečo som väčšinu selfie fotiek som robil ja? Pretože Vlado hovorí:

"Juro nech spraví fotku, má najväčšie rozpätie krídel."

Noc druhá – Macedónsko

Do Macedónska sme vtrhli ako ostrieľaní balkánci. Nepekne vyzerali ozbrojenci v klobúkoch. Stáli vedľa nedokončenej cesty pred hranicami. Ale nás nemohlo ohroziť nič.  Jedine Macedónsko nás delilo od cieľovej destinácie. Pod Olymp sme sa museli dostať. To bol náš cieľ a my sa nevzdávam. Stačí dedinka pod ním. Nezastavil nás techničák, spomaľovače a ani nuda v Srbsku. Nezastavia nás ani pištoľníci.

Tešili sme sa na jednoduché veci. Jednoducho na sprchu a jednoducho posteľ. Už doma sme si naplánovali selfie pri kontajneroch. Kontajnery sú typické tým, že nemajú vrch. A nám to bolo smiešne už doma. Sme niekedy jednoduchí a stačí nám malo.

V hlave mi nehrala žiadna pesnička. Snažil som sa pochopiť mix štýlov. Od fanúšikov. Ten zoznam bol vražedný. Vyskytoval sa tam Miro Jaroš v kombinácii s Twisted Sister. Rádio nezvládalo zvuk ani pri detských pesničkách. Výšky sme si domýšľali. Náladička nás neopúšťala. Už nech je sprcha.

Colnica bola viac menej zbytočná. Ako keby im vôbec nebolo podozrivé malé dopísané auto. V ňom traja chalani v dresoch. Ja byť colníkom tak tým trom v kačku riadne zavarím. Ale tu nikto nič. Celé hranice. Znudený typek na jednej strane. Znudený týpek na druhej strane. Formálne naskenovanie pasu. Mávnutie rukou. Ideme. V rámci provokácie ešte pred hranicami odznelo od Vlada:

„Spýtajme sa policajtov či tu nemajú kožené putá!“

V Kumanove prvý krát na ceste vidíme aj cítime život. Pouličný život. Plno ľudí v noci v uliciach. V reštauráciách, hlavne fastfoodoch. Skupinky, kecajú, pozerajú. Dospelí aj deti. Pomocou navigácie sme sa dostali k ubytovaniu. Zaparkovali sme rovno pod kamerou. Radšej. Oproti hrali deti na ceste futbal. Sklon im nevadil. Asi ako deťom u nás v 80-tych rokoch.

Našli sme recepčnú a recepčného. Hneď ako zistili kto sme čo sme, nám načapovali pivo, dali kľúče od izby a podpísali sa na auto. Angličtina bola kolísavá, ale aspoň porozumeli, čo je to podpísať sa malým písmom.

Boli milí a snažili sa. Ponúkli všetko čo sa dalo. Ukázali nám peniaze, ktoré nám ja zmenili. Najväčšia bankovka v Macedónsku je 2000 denárov. V prepočte to je asi 33,3 Eura. Hneď sme si pripadali bohatí a s neobmedzenými možnosťami. Oproti cez cestu stál modrý Jeep Defender. Šesťdesiate, sedemdesiate roky.  Kázali sme sa im spýtať sa či je na predaj. Nebol. Tak sme sa im to kázali spýtať znova. Nebol. Škoda. Pripadali sme si bohatí, ale naše možnosti boli už obmedzené.

Vypili sme po 3 pivá, Peťo mal kolu a dva džúsy, zjedli sme pizzu a šli spať. Izba bola pekná. Sprcha luxusná. Tlak vody bol neskutočný. Ak ste náhodou pohli kohútikom o milimeter viac, tak ste mohli zaliať čaj. Bolo to až moc dobré na to ako sme si predstavovali túto krajinu. Až moc dobré. Stále si vezieme predsudky. Máme ich kvalitne zabalené ešte z domu. Aj keď sú už na dne ruksaka. Sú s nami. Ideme spať. Ráno nás čaká Solún a Korinos. Predtým však Dojranské jazero. Chceme sa okúpať. Spíme.

Deň druhý – Srbsko

Zobudili sme sa trochu polámaní. Dali WC sprchu a tešili sme sa ako malé deti.

Ideme do Kovačice. Tam je kopec Slovákov. Peťo mal pre nich článok, ktorý napísal pri príležitosti návštevy kovačických maliarov v Bytči. Znalí ľudia z okolia hovorili, že sú takí pohostinní, až nás nebudú chcieť pustiť. Neznalí hovorili, že si máme dávať pozor. A tetka hovorila:

„Náá nemóžeš odísc až kedz pokosíš?“

Každý to svoje a my tiež. S úsmevom sme vošli do ľudoprázdnej Kovačice. Pozreli sme ortodoxný kostol. Len zvonku. Bol zamknutý aj keď k nemu viedlo celkom dobré označenie.

Prejdeme pár ulíc a nikde nikto. Až naveľa šiel oproti nám cyklista. Štastní sme vyskočili z auta. Slovensky rozumel aj odpovedal. My sme zo Slovenska, ideme na Olymp, chceme tu vidieť niečo zaujímavé, možno stretnúť tu žijúcich Slovákov. Odpoveď :

„ Ehe“

Opýtali sme sa ho, či by sa nám podpísal na auto. Napísal Jan. Pozrel na to. My na neho. On sa naklonil k autu znova, dopísal dĺžeň. A povedal :

„Jáán!“

A odišiel. Doslovná definícia pravej pohostinnej atmosféry. Nevzdávame sa nikdy. Poď ho rovno do kaviarne. Čašníčka rozpráva po Slovensky. A tak nám hneď povedala, že by sme mali odísť, že je tam nuda a nič sa nedá vidieť. Aspoň dopíjame kávu.

Zastavili sme sa v obchode. Nakúpiť chladené vody a možno niečo typické srbské. Predavačky hovoria perfektne po slovensky. Na otázku, čo tam je typické srbské alebo z oblasti Vojvodina nám odpovedajú, že nič. Otáčame prvú fľašu alkoholu. Vzadu je popis a „Vyrobené vo Vojvodine“. Otáčame náhodne druhú fľašu a tam je „Vyrobené v Subotici“. Dobre. A čo sa tu dá vidieť? Nič. Poďakovali sme a šli ďalej.

V aute sme mali chladničku. Do zapaľovania. Znelo a aj vyzeralo to moc luxusne. Hneď sme ju preto nazvali pivnica. A aj tak už od Trenčína nefungovala, akurát držala chlad. Vody sme nahádzali do pivnice a znechutení sme odišli. Popri cestách sedia ľudia a predávajú melóny, hrozno, ovocie. Zastavujeme a dohadujeme sa čo kúpime. Malý veľký vidiek. Prihovoria sa nám dve dámy. Po slovensky a boli strašne milé. Zmenili nám peniaze. Pozvali nás na návštevu. Jedna bola riaditeľka galérie a druhá nie. Hovorili. A veľa krát hovorili kontradikcie. Ale nebol priestor na diskusiu. Podľa nich sme len nemali šťastie na ľudí. A máme sa vrátiť a oni nám ukážu Kovačicu v plnej kráse. Galériu, 200 ročné studne, kostoly a nachystajú tradičné jedlá z oblasti. Vylepšili nám obraz o krajine, ktorá má toho veľmi veľa pred sebou. Poďakovali sme a šli ďalej.

Nemusíme polemizovať prečo je to tak. Ono to tak je aj bez nás. Celé Srbsko pre nás charakterizujú dve veci. Taká slovanská malosť. Hrdosť bez rozmyslu. Neskutočný bordel popri cestách vrátane dotrhaných čiernych vriec na dopravných značkách. A Vladova hláška keď sme končili trip Na kačku :

Jediné čo nás ohrozilo bola nuda v Srbsku!“

 

Ani nevieme prečo. Len jelene zo Srbska dokážu skákať 10000 m. A nám to bolo vtipné. Ako vraveli znalí i neznalí. Možno sú pohostinní a možno si máme dávať pozor. Je tu čo pozerať, len nie v nedeľu cez obed. Nedá sa súdiť krajina na základe stretnutia s 10 ľuďmi. A stále platí, že poznám viac hlúpych Slovákov ako Maďarov, Srbov, Macedóncov, Grékov, Albáncov atď dokopy. Frčali sme ďalej.

 

 

Noc prvá – Srbsko.

Na ceste zo Serede sme sa celkom ponáhľali. V Komárne Peťo vraví :

„Tu majú Merkury market!“

Aj ja som sa pozrel, bola to tam jedna z najvysvietenejších vecí. Otočil som hlavu doprava aháá obchoďák a späť hlavu v smere cesty. Spomaľovač však vysvietený nebol.  Dupol som síce na brzdu, ale len kúsok, zapištali a pustil som ich. Rana ako z dela vyskočili sme. Dopadli sme. 20 sekúnd ticha. Nezastavujem. Strašný výbuch smiechu, len duchaprítomný Vlado pozerá dozadu, či olej nevidno. Nevidno. Toto sa mi už nemôže stať takáto nepozornosť. Tak ďaleko od Srbska.

V hlave si nadávam. Frčíme smerom na Srbsko. Je hlboká noc už a sústredím sa na cestu. Prídeme do dediny s názvom podobným Dunajvárošu. V zornom poli postrehnem značku rýchlosti s číslom 20. a za ňou značku ešte jednu. Takú ako v malom princovi. Ten had čo zjedol slona. Letmo pozriem na tachometer a práásk. 60 km/h na tachometri. Vyskočili sme strašne. Chvíľa ticha. Potom výbuch smiechu. Opäť sa duchaprítomný Vlado pozeral dozadu. Ani teraz nevidno.  Peťo len so smiechom dodal :

"Ja som z ničoho nič čítal kapotu."

Toto sa mi už nemôže stať takáto nepozornosť. Už nikdy. A tak blízko Srbska.

Vtrhli sme do neho v noci. Hranice boli hranicami ako poznáme z rozprávania rodičov. Nepríjemné. Ozbrojení týpci a drsné pohľady. A my. My sme tiež boli všade drsní. A preto keď povedal colník, že chce otvoriť kufor, vyskočil som z kačka a otvoril kufor behom pár sekúnd. Nech si nemyslí, že to nedokážem.  On sa pozrel, a podal mi pasy. To bolo všetko. Ak by ste chceli hocičo previezť. Zbrane, drogy, ukradnuté auto z únie do preč, tadiaľto to ide s prehľadom. Pritom sme mali ako správni Slováci plný kufor predsudkov. Všetko bolo v poriadku. Mimo únie. Len pár metrov, kilometrov, ale ten pocit je ťažko opísať. Neopodstatnený vnútorný záchvev neistoty.

Fasády ošarpané, pár cyklistov v noci vonku, väčšinou ženy, veľmi veľa policajných hliadok. Zastavovali autá. Nás nie. Subotica je pár kilometrov od hraníc. Číslovanie budov si domýšľame. Sme síce v meste, kde budeme spať,  ale nie na mieste kde budeme spať. Zastavíme na pumpe. Opitý pumpár hneď ochotný ani sa nepýtal a otváral dvierka na nádrž. Natankoval, poslal nás opačným smerom ako sme mali ísť a my sme šli naopak. Taxikárovi sme lámane vysvetlili kam a čo. Frčal na aute popred nás. Síce ignoroval červené na semaforoch, ale aspoň s istotou nezastavoval na stopkách. Srb.

Doviedol nás k ubytovaniu. Bolo pol 3 ráno. Vonku fajčili dvaja chalani. Našťastie,na dverách bola guľa a nedostali by sme sa takto neskoro dnu. Boli milí. Boli to Maďari. Rozprávali sme sa po poľsky. Ponúkli nám chorvátske pivo z chladničky a šli spať. Geniálne. Počkali sme chvíľu na pani, ktorá nám ukázala izbu. Dali sme si sprchu. Sprcha bola v záchode. Možno bol záchod v sprche. Ťažko povedať. Miestnosť 1,1 metra na 1,2 metra a bolo v nej všetko. Záchod, sprcha, umývadlo. Inak sme zvyknutí. Zaspali sme. Bola to dlhá noc.

Ďeň prvý – Maďarsko

V sobotu sme vyrazili vo veľmi dobrom čase. Mali sme vyraziť v pondelok v nie dobrom čase, ale popresúvali sme a prerátali povinnosti. Vyšlo to na parádne. Vyrazili sme hneď po krste Damiána. V sobotu do Subotice.

Pečená baranina od mamy, veci v blatníku, vyprevádzanie najbližšími. Bolo to príjemné. Diaľničnú známku som kupoval pri diaľnici, ešte v Bytči. Predavačka si pýtala techničák a ja, že idem ho zobrať. Áááá netreba, aké máte číslo auta? BY063AM hovorím. Bolo to tiež príjemné. Nezdržovali sme sa zbytočnými papiermi a mohli sme vyraziť.

Diaľnica bola diaľnicou a ľudia zvedaví. Pozerali na dvere s logom Na kačku. Niektorí posmešne a iní veselo. Frčali sme 100km/hod – 115km/hod v závislosti od sklonu vozovky. Stačilo nám jedno. Zhodne. Želanie, nech sa kačko pokazí aspoň v inom štáte. Preleteli sme Komárnom a Komárom. Vravíme si, 3  a pol hodiny v aute -ešte kým dôjdeme do Srbska, spravme si kávu. Vidím odbočku zastavím. Slnko svietilo, tieň nikde nebol. Tak reku, poďme ďalej a v tieni zastavíme. Čas máme výborný. A potom to prišlo. Poznáte, keď niekto položí rypácku otázku. O politike, o náboženstve, o pohlaví a podobne. Niekde medzi Kisbérom a Mórom som sa tak zahniezdil na novej sedačke, aj koberčeky vyleštené sme mali. A som sa spýtal rypácku otázku.

„Vlado, kde je techničák?“

Viete, 7 rokov bol pod šoférovou sedačkou, ale tá sa menila… koberčeky sa menili… Pohľad do spätného zrkadla bol na nezaplatenie. Vlado sa za hlavu nechytá normálne ani jednou rukou. Teraz sa chytil dvomi, otvorená huba :

„B*******a!!! On je v dielni.!?!?!“

V späťáku dvojitý facepalm, my v Maďarsku a ja rýpem.

Všetko sme mali nachystané. Všetko nám vychádzalo. Dokonca sme mali počet ponožiek a počet tričiek presne na kus. V Srbskej Subotici sme mali byť niekedy okolo pol 9. Prvý deň nemôže stroskotať na takejto banálnej veci. Otočka a telefonáty. Najskôr po rodine. Tam sa najľahšie robí hanba. Aj človeka poznajú, aj ticho vedia byť, aj vysmejú človeka. Aby to bolo jednoduchšie, tak kľúče od servisu mal Vlado so sebou a jeho kolega tiež so sebou. Jeden v Maďarsku a druhý na Kľaku. Zohnali sme chalana, ktorý by na Vladovom aute šiel po kľúče na Kľak. Kľúče od auta mal však Vlado pri sebe. Zúfalá situácia si vyžaduje zúfalé činy. A tak sme vytvorili filter. Filter na ľudí, ktorým dovolíme nás zachrániť. Požiadavky jednoduché, asi ako na pracovný pohovor pre veľkú firmu. Vlastné auto, časovo flexibilný, ochotný a diskrétny. Našli sme dvoch. Jeden, Marcel, vybehol na Kľak pre kľúče, preskočil plot a našiel v dielni techničák, zatiaľ čo druhý, Miro, ho zobral a valil za nami do Serede. A my? A my sme si v Seredi varili kávu.

    

Smejeme sa aj smutní sme. Vlado pozeral video od fanúšika Mira ako sme odišli. A do ticha zozadu z auta sa ozve hláška tónom podobným poznámke o zváraní argónom:

„Chalani, ja na tom videu nie som. Asi som vtedy hľadal techničák.“

Radosť z cesty 3.

Deň za dňom. Príprava  nadobudla panické kontúry. Ubytovanie  mám na mysli od rána, veď je piatok a zajtra odchádzame. Hádam sa dostanem aj k poisteniu. Ale čo sa včera stalo, to je silnejšie ako predstava spánku v Albánskych horách vedľa auta. A teda stalo sa toto.

Kačko v stave škaredého káčatka, ale s veľkým potenciálom som nechal Vladovi. Nech zdrôtuje, zasamorezkuje čo treba. Zoznam vážnych porúch sme spísali na lístok z obchodu. Zoznam nevážnych neriešime.

To sa celé stalo nejako minulý týždeň. A  on sa ma spýta utorok poobede:

 

„Mám ho vyleštiť? Či to už by bolo moc?“

 

Čo na to povedať… Som si istý, že po lepšom prezretí by sa nenašiel nikto s odhodlaním zamaskovať hrdzu, ktorá je prakticky všade. Vravím, nech kašle na to. A šiel som po svojom. Ani som si v hlave nedokázal vytvoriť obraz nehrdzavého kačka. Po pravde som sa o to ani nesnažil.  Hrdza je jeho devíza. To sú zas nápady.

Rozprávam sa večer s priateľkou a ona nadhodí, že Vlado s tým určite niečo vymyslí. Niéé čo vymýšlaš. Má kopec roboty a nebude sa starou hrčou zapodievať. Na to ho už poznám a som si istý. A ja ako chlap mám pravdu.

Keď som prichádzal v stredu, pred servisom stálo kačko a malo z časti vyleštenú hrdzu. Dobre teda. Som si istý, že to je finálny výzor. Akurát vyblednuté, niekedy čierne nárazníky by som napastoval. Kľudne aj vojenským krémom na topánky. Ak sa mi podarí, kúpim ho. Priateľka s úsmevom. Vlado vraví, že nemusím. On má. Výborne a odchádzam zas raz.

Rozprávam sa večer s priateľkou pred jej odchodom do Chorvátska. Nadhodí mi, že Vlado to nenechá len tak a niečo s tým určite vymyslí. Niéé už zas vymýšľaš. Má kopec roboty a nebude sa viac zapodievať starou hrčou. Poznám ho a som si istý. A ja ako chlap mám pravdu.

Vo štvrtok sme si dohodli predfinálne stretnutie. Dohodneme batožinu, jedlo a povieme si opätovne dôležité veci. Napríklad by sme už mali zabezpečiť ubytovanie a poistenie. A tešil som sa na to. Ešte prokrastinujem, ale v sobotu po ceste do Maďarska už budem vedieť, že je najvyšší čas zajednať spomínané veci. Už to za mňa nikto nestihne urobiť. Inak ešte mám stále nádej.

Na miesto ma doviezol kolega. A od…fúklo mi dekel. Aha :

„A dáme si každé ráno na lačno kalíšek. To je dobré na žalúdok a trávenie.“

Smiech.

Toto sa stalo. A ja ako chlap som nemal pravdu.

 

Radosť z cesty 2.

„Tak ja ako jeden z mála v Bytči zváram argónom
a ty o mne napíšeš, že prichytávam výfuky drôtom...“

Odznelo zozadu od Vlada pri druhej skúšobnej jazde. Sľúbil som mu reklamu a sľuby sa majú plniť. On síce reklamu nechcel, ale čo som sľúbil to platí.

Ideálna skúšobná jazda má byť o tom, čo nefunguje, čo funguje, čo by sme ešte opravili, kde čo búcha, klepe. My sme na rozdiel od ideálu riešili albánsky internet. Padla otázka aj rada, čo spraviť v prípade ak si zabudneme vypnúť dáta.

„Nafinguj smrť. To ťa vyjde lacnejšie.“

Povedal som Peťovi a venujem sa jazde. Hore kopcom sme šli na trojke. Pri prvej skúšobnej jazde na dvojke. V danom trende, čo skúšobná jazda, to prevodový stupeň vyššie, ešte dve skúšobné jazdy a obiehame kamióny. Ideálne by to bolo. Ale my sa nenáhlime. Síce nemáme čas, ale aspoň stále nemáme ubytovanie, poistenie a zistené veci okolo cesty. Ono sa to nakoniec vždy nejako vyrieši. Podobne ako možno poznáte z domu. Keď mama hovorievali:

„Nikto mi nepomáha, nikto nič nerobí!!“

Tak zoberieš niečo, že spravíš a ona ti povie:

„TO zle robíš, nechaj TO tak, ja TO urobím sama!!“

Tak TO necháš tak a mama:

„Zas je všetko na mne, nič Vám nenachystám, budete hladní!!“

A už o necelé dve hodiny usmiata rozdáva rezne lebo sa to nejako vyriešilo. Všetko je o príprave a tá je v plnom prúde. Stále mocnejšia a mocnejšia. Radosť z cesty u mňa prekonala silu prokrastinácie.  Už som fyzicky, psychicky aj finančne pripravený pozrieť poistenie a ubytovanie, ale počkám ešte. Viete ako to chodí. Pred chvíľou sa mi ozval Tomáš z Ameriky. Je praktický. Možno opäť poistí auto. Každé sedadlo, odťahovku, náhradné vozidlo a zabezpečí ubytovanie. Ono sa TO nakoniec vždy vyrieši.